ONA.
Sedím nad roztvorenou knihou,
jeden obrázok sa v nej mihol.
V tom obrázku je ukrytá
víla v čiernom rúchu,
nad tebou iba zavzdychá,
keď chytí ťa za ruku.
Objímaš ju zakrvaveným telom,
vysnívanú lásku svoju,
vyzýva ťa svojim svetom,
krvavý bozk dáva k tomu.
Bežíš za ňou za tou kráskou
za tou láskou z čiernou maskou.
Neskor zistíš aké mocné sú jej objatia,
keď nechce pustiť ťa zo zajatia
A teraz,stojí tu nad tebou,
dosiahla to,čo chcela.
Omámila ťa svojou nehou,
a láska zostáva nemá.
Bežíš za ňou,za tou kráskou
a tvoj život končí vráskou.
Opojila ťa slepou láskou,
slepou láskou s čiernou maskou.
MOTTO.
Zober si čo ti život dal,
žiaľ,bolesť ,lásku,klam.
Nevešaj hlavu keď si nešťastný.
Povedz si"život si krásny".
Vstaň a utri slzy z o čí,
veď každý deň niečo pekné končí.
Neboj sa pravdy!Pozri jej do tvárí.
Ver,všetko dobré sa zas vráti.
Kráčaj rovno po svojej ceste
a nájdeš sa na svojom mieste.
Tam kam patríš kde chceš byť,
kde si bol a kde chceš žiť
Na svojej ceste životom, musíš byť dobrým pilotom.
SME DVAJA.
Och,prosím ťa prečo tu tak stojíš?
Veď takto sa vobec nedá žiť.
Je to smiešne keď sa stále bojíš
ten strach z tela treba ihneď zmyť
Pozeráš na všetky moje tváre,
ja sa topím v tvojom pohľade.
V mojej tvári vidíš moje ciele
je v nej napísané-my dvaja
Bez teba by svet bol veľkou púšťou,
uprostred nej budem sama stáť.
Ty ma stále obdarúvaš láskou,
ty ma stále obdarúvaš láskou a ja tiež.
Sme dvaja a to je pekné,
sme dvaja a mne sa necnie,
sme dvaja a sme spolu sami,
sme dvaja a predsa s vami.
Ústami mi napíš svoje túžby,
pripíšem ti moje vyznanie.
Na perách mi zazrieš malý úsmev,
keď nás dvoch vylieči priznanie.
Sme dvaja láskou opojení,
sme na ňu celkom pripravení.
Budeme v nej žiť len my dvaja
nik nás nevyženie z nášho raja.
22. 8. 2010
20. 8. 2010
Kto mi pomohol?
Sedela som na balkóne a plakala.Nevedela som čo mám robit mala som pocit ,že som všetko spackala, pokazila, zničila.Synovi som zničila život.Mám sa vrátit?Nič iné som v mysli nemala len toto.Modlila som sa.Samej sebe som sa čudovala čo robím ved to som neni ja vždy si so všetkým poradím.A teraz sedím,plačem a modlím sa aby som sa dostala z tohoto všetkého prosila som boha aby spravil niečo nech sa z toho dostanem bola som na pokraji zúfalstva napadlo ma....vyskočím....a bude pokoj.Ale nie čo bude s mojim synom?Kto sa o neho postará?Nie musím tu byť .Tak som sa modlila a plakala dalej.Pred mesiacom som ešte mala všetko a teraz nemám nič:Muž ma vyhnal z bytu ale možem si za to sama.Ľutovala som svoj čin.Ale proste je to tak čo sa stalo sa už nezmení.Pojdem dalej aj bez všetkého čo som mala.Mám partnera koli ktorému som zahodila 9rokov manželstva musím sa pozviechat a íst dalej.Tak som pomaly vošla dnu celá uplakaná:Umyla som si oči ľadovou vodou.Bol čas íst pre syna do školy.
Odvtedy som mala ešte pár takých chvíl.Velmi som sa trápila.Spávala som v izbe kde mal veci brat nemala som si kam dat svoje a už vobec synove.Vo vedľajšej izbe bol oco.Nemusela som ho.Veľmi mame ubližoval a aj nám.Bol chorý ale nechcel sa dat liečit.Jeho psychický stav bol velmi zlý.Aj on bol príčinou toho,že som sa chcela vrátit k mužovi.Stále mame nadával.Ani sa nezaujímal prečo tu bývam.Vobec sa ma na to ani neopýtal žil si vo svojom svete a my sme ho nezaujímali sem tam dal synovi cukrík či čokoládku ale inak nič viac.Bolo mi ho aj ľúto že si nedá povedat ale vedeli sme z mamou že je to márne len by nám dobre vynadal poslal by na liečenie nás a ktovie kam by nás ešte aj poslal.Ja som ho moc ani nestretala lebo prichádzal domov v noci a skoro ráno odchádzal.
Ako tak dni plynuli nemala som čas premýšlat čo bude ďalej.Syn mal starosti so školou teda viac ja ako on.Chodil síce do tretej triedy ale stále potreboval pomoc.Tak sme sa učili-trápili spolu aby sme to zvládli a na vysvedčení boli aspoň tie trojky a nie horšie.Na iné nebol čas premýšlat riešila som viac školu a trápili ma poznámky ktoré nosil viac a viac.Častokrát i neprávom.To som ale riešila nábehom do školy.No vždy sa to nejak ututlalo a mňa to už prestalo bavit.Nevedela som si dat rady s krpcom bola som nahnevaná za tie poznámky.Neustále vysvetlovačky aby sa správal slušne a navšímal si iných nepomáhali.Vždy sa nehal vyprovokovať a šup poznámka bola v žiackej.Moje podvedomie sem tam skĺzlo a niekedy ma napadla myšlienka vrátiť sa k mužovi.Tú som zakaždým odohnala.Nemohla som.Veľmi ľúbim mojho priateľa.Veľmi.Trápila ma táto dilema.Mám zostať s mužom ktorého ľúbim a takto žiť,alebo sa vrátiť k mužovi ku ktorému nič necítim koli synovi?
Bolo už večer pustila som si film už ani neviem aký.Zaspala som pri ňom.Malý bol u otca ráno som mala ísť do práce tak som sa chcela dobre vyspať.Mama mi búcha na dvere izby:zľakla som sa lebo bola vystrašená.Niekto zvonil ževraj polícia.Šli sme dolu spolu.Bola noc asi jedna hodina.Otvoríme vchodové dvere a tam polícia.Povedali nám tú správu že otec zomrel.Bol to šok neverili sme ale povedali nám to ešte raz a mama ho mala íst pozrieť a potvrdiť jeho totožnosť.Zostala som doma sama.
Izba bola konečne obývateľná toľko bordelu čo tam oco mal hrúza.Mala som ale konečne svoju izbičku kde som mohla normálne žiť bola som šťastná.Nechápala som ako sa to zrazu vyriešilo.Bolo mi to ľúto že to takto pre niekoho skončilo a pre mňa začalo,ale povedala som si že to tak asi malo byť.Kúpila som si nový nábytok.Ale stále som premýšlala prečo sa to takto udialo nešlo mi to do hlavy.Začala som pátrať čo je toho príčinou.A vtedy som si zmyslela na moje modlenie na balkóne.Páni je to tým?Čím viac som o tom uvažovala tým viac som bola o tom presvedčená.Začali sa mi snívať sny o otcovi.Celkom tri.V prvých dvoch som ho videla vstať z mŕtvych ležal v truhle a z ničoho nič sa postavil to je v pohode značí to že mu je dobre.Ale ten tretí a posledný mám pred očami doteraz.Videla som otca na prechode pre chodcov šiel mi oproti ja som ho však zazrela ked bol už vedla mňa a šla som ďalej len som sa za ním obzerala a vravím mame(šla so mnou)že aha tam je oco veď on žije!!!A on mi len zakýval usmial sa a išiel ďalej.V tom sne bol tak šťastný a vyzeral zdravo úplne super.Keď som sa prebudila akoby som ani nespala tak živý sen to bol.Odvtedy viem že sa so mnou prišiel rozlúčiť a vlastne mi aj poďakovať.Jeho duša konečne našla druhý smer.Prešli sme ja a on po prechode pre chodcov každý svojim smerom.Ja som pomohla jemu a on pomohol mne.Ale hlavne za toto všetko može vesmír.Vesmír nám spĺňa naše sny a priania.Ja som to už pochopila.
Odvtedy som mala ešte pár takých chvíl.Velmi som sa trápila.Spávala som v izbe kde mal veci brat nemala som si kam dat svoje a už vobec synove.Vo vedľajšej izbe bol oco.Nemusela som ho.Veľmi mame ubližoval a aj nám.Bol chorý ale nechcel sa dat liečit.Jeho psychický stav bol velmi zlý.Aj on bol príčinou toho,že som sa chcela vrátit k mužovi.Stále mame nadával.Ani sa nezaujímal prečo tu bývam.Vobec sa ma na to ani neopýtal žil si vo svojom svete a my sme ho nezaujímali sem tam dal synovi cukrík či čokoládku ale inak nič viac.Bolo mi ho aj ľúto že si nedá povedat ale vedeli sme z mamou že je to márne len by nám dobre vynadal poslal by na liečenie nás a ktovie kam by nás ešte aj poslal.Ja som ho moc ani nestretala lebo prichádzal domov v noci a skoro ráno odchádzal.
Ako tak dni plynuli nemala som čas premýšlat čo bude ďalej.Syn mal starosti so školou teda viac ja ako on.Chodil síce do tretej triedy ale stále potreboval pomoc.Tak sme sa učili-trápili spolu aby sme to zvládli a na vysvedčení boli aspoň tie trojky a nie horšie.Na iné nebol čas premýšlat riešila som viac školu a trápili ma poznámky ktoré nosil viac a viac.Častokrát i neprávom.To som ale riešila nábehom do školy.No vždy sa to nejak ututlalo a mňa to už prestalo bavit.Nevedela som si dat rady s krpcom bola som nahnevaná za tie poznámky.Neustále vysvetlovačky aby sa správal slušne a navšímal si iných nepomáhali.Vždy sa nehal vyprovokovať a šup poznámka bola v žiackej.Moje podvedomie sem tam skĺzlo a niekedy ma napadla myšlienka vrátiť sa k mužovi.Tú som zakaždým odohnala.Nemohla som.Veľmi ľúbim mojho priateľa.Veľmi.Trápila ma táto dilema.Mám zostať s mužom ktorého ľúbim a takto žiť,alebo sa vrátiť k mužovi ku ktorému nič necítim koli synovi?
Bolo už večer pustila som si film už ani neviem aký.Zaspala som pri ňom.Malý bol u otca ráno som mala ísť do práce tak som sa chcela dobre vyspať.Mama mi búcha na dvere izby:zľakla som sa lebo bola vystrašená.Niekto zvonil ževraj polícia.Šli sme dolu spolu.Bola noc asi jedna hodina.Otvoríme vchodové dvere a tam polícia.Povedali nám tú správu že otec zomrel.Bol to šok neverili sme ale povedali nám to ešte raz a mama ho mala íst pozrieť a potvrdiť jeho totožnosť.Zostala som doma sama.
Izba bola konečne obývateľná toľko bordelu čo tam oco mal hrúza.Mala som ale konečne svoju izbičku kde som mohla normálne žiť bola som šťastná.Nechápala som ako sa to zrazu vyriešilo.Bolo mi to ľúto že to takto pre niekoho skončilo a pre mňa začalo,ale povedala som si že to tak asi malo byť.Kúpila som si nový nábytok.Ale stále som premýšlala prečo sa to takto udialo nešlo mi to do hlavy.Začala som pátrať čo je toho príčinou.A vtedy som si zmyslela na moje modlenie na balkóne.Páni je to tým?Čím viac som o tom uvažovala tým viac som bola o tom presvedčená.Začali sa mi snívať sny o otcovi.Celkom tri.V prvých dvoch som ho videla vstať z mŕtvych ležal v truhle a z ničoho nič sa postavil to je v pohode značí to že mu je dobre.Ale ten tretí a posledný mám pred očami doteraz.Videla som otca na prechode pre chodcov šiel mi oproti ja som ho však zazrela ked bol už vedla mňa a šla som ďalej len som sa za ním obzerala a vravím mame(šla so mnou)že aha tam je oco veď on žije!!!A on mi len zakýval usmial sa a išiel ďalej.V tom sne bol tak šťastný a vyzeral zdravo úplne super.Keď som sa prebudila akoby som ani nespala tak živý sen to bol.Odvtedy viem že sa so mnou prišiel rozlúčiť a vlastne mi aj poďakovať.Jeho duša konečne našla druhý smer.Prešli sme ja a on po prechode pre chodcov každý svojim smerom.Ja som pomohla jemu a on pomohol mne.Ale hlavne za toto všetko može vesmír.Vesmír nám spĺňa naše sny a priania.Ja som to už pochopila.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)